01/06/2026
Jedného dňa sa svätý Augustín prechádzal po morskom brehu. Hlboko dumal, čítal si v mysli sväté texty a snažil sa nájsť logické vysvetlenie pre Trojjediného Boha. Ako tak kráčal po piesku, všimol si malého chlapca. Dieťa malo v piesku vykopanú malú jamku. Chlapec neúnavne behal k moru, naberal vodu do mušle (podľa iných verzií do vedierka), nosil ju späť a vlieval do vykopanej diery. Augustín sa pri ňom pristavil, chvíľu ho pozoroval a s úsmevom sa opýtal: „Čo to robíš, chlapček?“ Dieťa sa na neho vážne pozrelo a odpovedalo: „Chcem preliať celý tento obrovský oceán do mojej jamky.“ Augustín sa zasmial a s láskavosťou v hlase mu začal vysvetľovať realitu: „To je predsa nemožné, drahé dieťa. Tvoja jamka je príliš malá a oceán je nekonečne veľký a hlboký. Nikdy sa ti tam celý nezmestí.“ V tom momente sa chlapec vystrel, pozrel sa Augustínovi priamo do očí a dospelým hlasom povedal: „Vidíš, Augustín. Presne tak isto je nemožné, aby si ty svojím malým ľudským rozumom pochopil a obsiahol nekonečné tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Skôr ja prelejem celý tento oceán do malej jamky v piesku, než ty pochopíš nepochopiteľného Boha.“ Len čo chlapec dopovedal tieto slová, v záblesku svetla zmizol. Augustín v tej chvíli pochopil, že sa nerozprával s obyčajným dieťaťom, ale s anjelom, ktorého mu poslal sám Boh. Padol na kolená a s pokorou uznal, že Boh je väčší ako akákoľvek ľudská myšlienka. Odvtedy sa už nesnažil Trojicu dokonale vysvetliť vedou, ale začal ju prijímať čistou vierou a láskou.
