24/07/2026
🐾 Dušan, pokračovanie…Každé ráno sa budím skôr ako väčšina hostí. Nie preto, že by som musel.
Ale preto, že ma zobudí vôňa.
Najskôr čerstvé pečivo.
Potom vajíčka.
Niekedy slaninka.
A keď z kuchyne začne rozvoniavať jedlo od šéfkuchára Lukáša, moje labky sa akosi samé rozbehnú tým správnym smerom.
Ešte skôr, než otvorím oči, už viem, že nebudem hladný.
Možno sa vám to zdá ako maličkosť.
Pre kocúra, ktorý veľkú časť života nevedel, kedy sa najbližšie naje, je to obrovská vec.
A úprimne? Nebyť ľudí z Hotela Park, neviem čo by ...
V miske vždy nájdem niečo dobré z raňajok. Dodnes nechápem, ako môžu zamestnanci myslieť aj na tak obyčajného kocúra.
Mám jeden strom. Prepáčte, ale nepoviem vám ktorý. Je to moje tajné pozorovacie stanovište.
Odtiaľ vidím skoro všetko. A práve odtiaľ som si všimol jednu zvláštnu vec.
Každé ráno sa hotel začne plniť detským smiechom.
Najskôr jedno dieťa.
Potom dve.
Potom desať.
A zrazu ich je všade plno.
Niektoré prišli na denný letný tábor. Iné sem prišli s mamou, ockom či starými rodičmi na prázdniny. Ale všetkým svietia oči rovnako.
A mne to stále nejde do hlavy.
Pretože celý život som si myslel, že deti sú niečo, pred čím treba utekať.
Mal som na to dôvod. Pamätáte si Lenku?
To dievčatko, ktoré sa so mnou rozprávalo, akoby som bol človek.
Nikdy na ňu nezabudnem.
A jej ocko - Noro.
Bol ku mne dobrý.
Ale jedného dňa mi povedal:
"Musíš ísť, kamoš. Lenka má alergiu."
Nikdy som sa na nich nehneval.
Naozaj nie.
Len odvtedy som mal pocit, že deti a ja...
.. že to jednoducho nebude fungovať, že nemôžem si ku nim viac vytvoriť p**o. Musím sa chrániť.
Lebo čo ak opäť raz príde úsmev.
A potom odchod.
Preto keď som prvýkrát videl pri hoteli toľko detí, schoval som sa vyššie do koruny stromu.
Pre istotu.
Len som pozoroval.
A čakal.
Či sa história zopakuje.
Nestalo sa.
Práve naopak.
Vidím animátorov, ako od rána vymýšľajú nové hry.
Ako sa smejú spolu s deťmi.
Ako ich povzbudzujú.
Ako ich učia.
Ako ich bavia.
Vidím recepčné, ktoré sa usmievajú na každé jedno dieťa, akoby ho poznali odjakživa.
Vidím čašníkov, ktorí trpezlivo nosia limonády, džúsy a zmrzlinu.
Vidím kuchárov, ktorí pripravujú jedlo s takou láskou, akoby varili pre vlastné rodiny.
A keď sa večer rodičia rozprávajú v Skybare alebo si oddýchnu vo wellness...
Deti sa stále smejú.
Viete, čo je zvláštne?
Nikto sa na ten smiech nehnevá.
Nikto nepovie: "Buďte ticho."
Naopak.
Zdá sa mi, že tu ten smiech všetkým robí radosť.
A tak som jedného dňa zišiel zo svojho stromu. Opatrne. Veľmi opatrne.
Jedno malé dievčatko si ma všimlo.
Pozrelo sa na mňa.
Usmialo sa.
A len potichu povedalo:
"Aha... kocúrik."
Neutekalo za mnou.
Len sa usmievalo.
A ja som zostal.
Možno len minútu.
Možno dve.
Ale zostal som.
A vtedy som si uvedomil jednu vec.
Nie všetky spomienky sa musia opakovať.
Nie všetci ľudia, deti odídu.
A že možno nie všetky deti znamenajú, že vás jedného dňa môžu prijať a potom opustiť.
Niektoré znamenajú možno nový začiatok. Niektoré na vašej ceste možno budú nejaký čas. A niektoré možno … viete, nemám vešteckú guľu.
Ale od tohto momentu mám svoj strom ešte radšej.
Každý deň z neho sledujem nové príbehy.
Najmä teraz, v lete.
Prvé detské skoky do bazéna.
Prvé kamarátstva.
Prvé odvážne plávania.
Mám tie decká fakt rád. Každé iné. Som na nich hrdí.
A ich rodičia, ktorí sa smejú, keď na nich hľadia, to je príma.
A niekedy uvažujem prečo sa toto miesto volá Hotel Park Piešťany.
Viete, tu nerastú len stromy.
Tu rastú aj spomienky.
Hm, zatiaľ každého, koho som stretol, by som o ňom rád napísal aspoň taký jeden stĺpik.
Každý mi zasial cenné poznanie. Niečo, čo si len tak nekúpite.
Tak výnimoční ľudia.
Žiaľ, nemám toľko času.
Mám ja ale šťastie, že ich môžem sledovať a učiť sa - a to hneď z prvého radu….pokračovanie nabudúce. 🐾
